Lenka Kubriczká: Odťažknutie
PROLÓG
Cez
skoré jesene nebýva vonku sychravo. Avšak piateho októbra bolo. Ranné
škriekanie havranov, sediacich na oťažknutých konároch stromov, nepôsobilo
prirodzene. Stromy ešte mali listy a stále zelenkasté. Nie veľmi chladný vietor
rozfúkal mladému dievčaťu, ktoré prechádzalo cez cestu, dlhé vlasy a keď zašlo
za roh paneláku, rozfúkol jej ich na pôvodné miesto. Okrem škriekania a sychravého babieho leta bolo všetko
prirodzené.
(Expozícia,
husľový kľúč. Celé noty, žiadne poltóny.)
Anna
iba teraz začala byť mladá a mladou bude aj o pár rokov. K modrým očiam nosí
modré linky a ľudia jej zvyknú hovoriť, že tak je krásna. V spoločnosti je
zväčša sympaticky nepodstatná, každý v miestnosti sa jej rád prihovorí a na
druhý deň porozpráva to isté s rovnakou chuťou. Anna je žena s dlhými nohami a
dobrým zadkom, priemernými prsiami, cez ktoré si necháva padať šálu, najdlhšími
vlasmi z okolia, na svetle plavými a v tieni nápadne ryšavými. Osnovu od
pondelka do piatku si zapisuje do piatich čiar na obal zošita.
Ak
sa rozhodne, že niekoho bude milovať, bude ho milovať celý život. Nežne,
pokojne, starostlivo, vášnivo, surovo aj živočíšne. Býva s Mišom a aj s ním
bude bývať. V obchodoch premýšľa, čo by sa im hodilo do domácnosti, čo by si
spolu užili a čo by bolo tak akurát pre nich.
Keď sú sami, často Mišovi aliteruje, aby mu aj znela čo najkrajšie.
Pondelok
je pre nich najdôležitejší. Chcú, aby sa
ani jeden v ňom po víkende nestratil. Preto si po práci spolu sadnú za stôl v
kuchyni a rozložia obľúbené modré hrnčeky s nepresnými vyblednutými krúžkami.
Anna uvarí zelený čaj do čajníka a pri všedných debatách sedia aspoň do
záverečnej mäsiarstva, na ktoré vidia z
okna. Vtedy sa postupne zhasínajú okná bytoviek a v tých ostatných len zriedka
bliká televízor. Mišo a Anna televízor nemajú. Boja sa, že potom by nepočúvali
jeden druhého, čím sa premenia na priveľmi všedných. Anna najradšej pozerá Miša
a Mišo najradšej pozerá jej zadok, lebo je dobrý.
Spoznali
sa už pred rokmi. Obaja boli mladší a bolo to na nich vidieť. Odvtedy Anne
narástli prsia aj zadok. Mišovi brada a brucho. No obom akurát. Stretli sa v
inom meste, kde obaja prišli riešiť čosi zo školy. Začali sa rozprávať a
zistili, že sa na seba radi pozerajú. Už vtedy mala Anna fajn zadok.
Dievča
s dlhými vlasmi práve zabočilo za roh budovy, ktorá nie je ďaleko od jej bytu.
Takto skoro ráno je málokto vonku, najmä na sídlisku. To sa plní až tesne pred
obedom a popoludní, vtedy vychádzajú na ihriská rodičia s deťmi a psíčkari. V
soboty sa pred desiatou prechádzať je príjemné. Dievča kráča znenáhla a
výnimočne sa usmeje na drozdy pod ihličnanmi alebo na vtipných posledných ľudí
z piatku.
(Stop
dlhej expozícii. Kolízia. Nový riadok, nový husľový kľúč.)
Anna
nebude nikdy úplne pokojná. Ako nemladne,
zisťuje, že podaktoré veci krajšie nebudú a ostanú škaredé. Opakuje sa a
vyčítava si chyby iných. Najviac si vyčíta, že nie je nemá. Potom by len bola.
Bez pocitov, vnútorného sveta. Keď sa nemôže zdôveriť, nerozpráva s nikým. Ak
áno, tak veľmi decentne, o decentných témach a decentným tónom. Vyčíta si aj
to, že sa napokon zdôverí, pretože jej na blízkych záleží. A iným, ako blízkym
sa zo zásady nezdôveruje.
Medzi
vtipných ľudí z piatku sa často zamiešajú nevtipní ľudia zo skorej soboty.
(Kríza.
Iba poltóny.)
Anna
by bola šťastná žena. Keby sa naučila mať rada niekoho iného ako všetkých. Baví
ju staviať snehuliaky, hrať na klavíri, voňať sušenú levanduľu, počuť príjemné
hlasy ľudí, počúvať tóny s pocitmi a ochutnávať nové jedlá. Nebaví ju dievča s
dlhými vlasmi.
Dievča.
Muž. Chlap znie príkro. Dievča a chlap. Ranná sobota, obyčajný deň. Škriekanie,
možno havranov. Každý okoloidúci, vtipný z priatku, sa usmieva. Komické.
(Peripetia.
Celé noty.)
Anna
je spokojná s tým, ako žije. Mišo miluje ju a najmä ona miluje Miša. Je úspešne
nekonvenčná a to ju teší. Anna neznáša iba piaty október. Alebo iný sychravý
deň. Pokojne aj desiaty december.
Dej
je vedľajší a dôležitý je pocit. Vlastne, keby Anna nič nemusela, snažila by sa
všetko do detailov precítiť. Napiekla by buchty s makom, voňala cesto surové,
pečúce sa, upečené, potom by ich s Mišom pomaly zjedla, pritom počúvala, aké sú
dobré a ako sa milujú a potom by sa milovali. Podstatný je pocit, ktorý netrvá
večne, takže i ten zlý sa rýchlo môže nahradiť dobrým.
Vtedy
by asi Anna bola šťastná žena.
Rada
si to predstavuje. Najčastejšie v sprche, lebo pred Mišom si spievať nechce a
len tak sprchovať sa nedá. Myslí si, že sprchy vymysleli, aby v nich ľudia
trpeli, ak sa umývajú sami. Sprchuje sa každý druhý deň a výhradne po Mišovi.
Dievča
sa postavilo, prešlo pár krokov a obzrelo sa okolo seba. Všetci vyzerali
vtipne, ako sa nenápadne, do goliera, posmievajú, že je zašpinená, ako
zrýchľujú, ako prudkejšie zabuchujú plechové dvere od vchodov bytoviek. Tak sa
iba znenáhla, na pár sekúnd, dievča otočilo a pozrelo na zem, aby si uvedomilo,
že by malo tiež zrýchliť a prudkejšie za sebou zabuchnúť. No namiesto toho sa
ďalej prechádzalo po už doobednom sídlisku, neďaleko vlastného bytu. Poslední
vtipní ľudia z piatku už našli svoje byty a nevtipní sa zaradili medzi
ostatných, všedných ľudí. Takých, čo na ulici opovrhujú nekonvenčným, odlišným
a ľudskou prirodzenosťou. Dievča sa nezámerne vrátilo za panelák, kde na
oťažknutých konároch stromov stále sedeli havrany. Okrem nich nebolo pre ňu nič
prirodzené.
(Katastrofa.
Scénické poznámky- bez pátosu. Noty podľa pocitov.)
Anne
sa páči baliť darčeky a na obaloch si dáva výnimočne záležať. V šuplíku má
hromadu stúh a maličkostí, baliacich papierov a fólií. Vyberá ich neuveriteľne
nežne, aby voľačo nezohla a s rovnakou jemnosťou sa dotýka úplne všetkého, lebo
nevie byť odlišná, i keď je občas živočíšna. Zámienky.
Dnes
je piatok. Anna sa opiera o belasé kachličky, sprchuje sa horúcou vodou a ako
si na ňu postupne zvyká, pridáva teplotu i prúd. Cíti, že sa jej o chvíľu
zošuverí koža na prstoch, po ktorých steká neustále horúcejšia voda. Pomaly si
po tele rozotiera šampón. Na okamih pootvorila dvierka sprchového kúta a
načiahla sa pre žiletku na poličke. Začula tichý smiech, ktorý prichádzal cez
šachtu od horných susedov, otočila sa a dvierka prudko zabuchla. Predstavila si
ich, ako sa posmievajú do goliera a rýchlejšie pridávala teplotu i prúd. Čím
horúcejšia voda, tým rýchlejšie zmyje špinu. Až kým nemá úplne červenú pokožku
a každý dotyk ju nereže. Keď už nemohla pridávať teplotu bez toho, aby musela
škriekať, pozrela na Miša a on ju nežne a zároveň pevne objal hneď, ako mu
povedala, že raz dávno bola znásilnená.
Pohladil ju a utíšil. Pretože odteraz sa sprchujú iba spolu.
Havrany
sa z konárov rozpŕchli a strom narástol o pol metra.
EPILÓG
Faksimile.
...
Autorka je aktívnou členkou Bratislavského literárneho klubu BRAK.
Komentáre
Zverejnenie komentára