MATÚŠ BABČAN: Prototyp potomka (NA ROZBOR)



1.
Stál som na parkovisku, mračil sa a premýšľal. Sledovali ma semafory, z najbližšej križovatky na mňa vyplazovali dúhové oči. Čas bežal, moje nohy zotrvávali na mieste. Mohli by ste povedať – čakám na znamenie, akýsi povel zvonka či zvnútra. Tak sa stalo, že z obchodného domu vyšla blondína. Ťahala za sebou psa. Dvere na fotobunku ju zaregistrovali ako bytosť materiálnu. Otvorili sa teda a plesli späť, aby mali dostatok času vyjsť von psíčkár i jeho pes. Vykročil som k autu, autom k dedovi.

O pätnásť minút ma vítala panelová štvrť Petržalky. Pozdrav od Červených, ktorí radi stavali betónové klietky, no ešte radšej búrali najkrajšie historické štvrte. Bratislava nebola výnimkou.

Obohraná cesta, výmole a rádio mi ukázali jediné. Nešiel som za otcom.

Ak by sme začali od Adama, dospeli by sme k presvedčeniu, že každý muž má šancu stretnúť v živote dva veľké vzory – otca a deda. Keď zlyhá otec, ešte domček z kariet nepadá, veď chlapec si môže na prázdne miesto dosadiť iného predchodcu. V pravom hornom rohu zvyčajne stojí srdce, pika, káro, tref.

Tento predchodca či ľudoop sa obvykle vyznačuje vypuklejšou pneumatikou, zanedbanejšou bradou a zriedkavejšou hygienou, najmä ak žije sám, najmä po smrti mojej babky, jeho ženy.

Denne vyfajčí sto, alebo stodvadsať cigariet. Pochádza zo sedemnástich detí. So ženou príkladne splodil a odchoval deväť krkov. Šesť futbalových, tri kabelkové.

Odnedávna sa živí ako taxikár. Vozí sa po meste, miestami pofajčieva a otiera si volant o pupok, či pupok o volant.


***

„Pred päťdesiatimi rokmi mali rodiny v Bratislave bežne desať detí, bárs viac,“ pochvaľuje si, jednako sa i mračí, lebo potomkov má deväť, takých nezaokrúhlených.

„Sú to skrine, všetko chlapi nad sto kilov. Ja mám stošesťdesiatdva, a som z nich najmenší.“

Na asfaltke pod hradom: „Tu bola židovská štvrť voľakedy, tu som vyrastal. Všetko krásne domy, všetko sa muselo zbúrať. Vysťahovali nás do Petržalky, tak bolo. Petrus Zalka to tam vlastnil, viete, skomolením mena vznikol ten názov. Petržalka. Pôvodne rakúska dedina.“

Zákazník je ticho, dedo je povzbudený účinkom vlastných slov. Nezakokce sa, pri rozprávaní omladne o sedem rokov.

„Jeden z mojich synov bol v New Yorku, zápasil v MMA. Držiteľ jedenástich opaskov. Ruky má ako lopaty. Pätnásť niktošov naňho poslali. Jemu bolo jedno, kto je aký, výška, váha, hustota prdov, všetkých na kríž porúbal v tom istom ringu.“


***

Vystúpil som z auta. Rozpršalo sa. Otočil som kľúčom vo dverách, nech cvaknú všetky zámky. Cvakli. Pribehol som k správnemu vchodu, vystrčil prst a zvonil, kým sa mi z malej mriežky neozval chrapľavý hlas.

Výťah šiel rýchlosťou zapriahnutej mršiny. Vŕzgal. Začal som si poklepkávať nohou, aby som odohnal nervozitu. S blížiacim sa stretnutím sa zvyšovala priamo úmerne tomuto hmatateľnému stúpaniu. Prestal som s pochybným rytmom na ušliapanej dlážke. Nepomohol som si ani tak.


2.
Šieste poschodie bolo pusté, pred štvoro dverami stáli ošúchané rohožky. Podľa ich stavu sa dala posúdiť návštevnosť bytov. Tá dedova bola rozstrapkaná zo všetkých strán. Tretina z nej chýbala. Odtrhnutá časť sa skrývala za kvetináčom protiľahlého bytu napravo od dverí, kam si poriadkumilovní susedia ukladali veci na akútne vyhodenie.


***

„Som víťazným seniorom, na bench-presse vytlačím dvestoosemdesiat kíl. Syn vytlačí polovicu.“ Zákazník necíti potrebu spýtať sa ktorý, veď šesť krkov je predsa len veľké číslo, najmä na dnešné pomery.

„Moja babka bola bordelmama, viete. Podnikala. Bola úspešnou ženou, kým jej to súdruhovia nezavreli,“ chváli sa opäť. „Nechceli to urobiť, veď práve oni patrili medzi najlepších klientov. Podaktorí vo vreckách zvierali vernostné zľavy aj roky po vypuknutom režime.“

Blikne smerovkou doprava. Odbočí. A potom zase doľava. Zakrúti volantom, brucho pod košeľou je červené od toľkého šúchania. „Trikrát do roka ma príde navštíviť rodina. Viete si to predstaviť? Mám dvadsaťjeden vnúčeniec. Ráno vstanem, postavím sa za sporák a robím. Osem husí, štyridsať knedlí, dvesto lokší, pätnásť kíl kapusty. K tomu dvadsať bravčových rezňov, len tak pre istotu. Aj tak sa všetko zje. Keď prídu moji synovia, s telami ako stotridsaťkilové skrine, s manželkami a deťmi do bytu, aj sardinkám v komore je tesno.“

Mobil v stojančeku, prilepenom na čelné sklo, ožije. Bliká, drnčí, no nedokáže sa vyslobodiť. Taxikár potiahne hrubým prstom po obrazovke zľava doprava. Hlavou sa nakloní k miniatúrnej reprosústave.

„Áno, daj to mne,“ povzdychne si. Odkloní sa, už je zase v typickej póze.

Na druhom telefóne, prichytenom na prístrojovej doske medzi vodičom a spolujazdcom, sa zjavia súradnice: peter Ľudovíta Fullu 6 Dlhé diely.

„Od siedmej rána behám po meste, nemám čas si ani zapáliť cigaretu,“ sťažuje sa. Čaká na zelenú. „V mojom veku už nemôžem prestať fajčiť, organizmus by sa vzbúril, zabilo by ma to.“

Odkašle si, zaodŕha. „Pri postupnom uberaní cigariet by som mohol prestať fajčiť najskôr za dva roky,“ usmeje sa. „Keď nefajčím pár hodín za sebou, rozkašlem sa, idem sa zadusiť. Len čo si zapálim, organizmus sa upokojí.“

Auto zastane kúsok pri vchode.

„Bude to päť bez tringeltu,“ opäť zaodŕha.

„Tu máte sedem aj za príbeh,“ zasmeje sa zákazník. „Viete, sem-tam niečo napíšem. Možno to bude o Vás.“

„Dobre teda,“ začne si pohmkávať taxikár. Tesne pred odchodom si akoby uvedomí, čo počul. Zmeria si zákazníka inými očami.

„Majte sa!“ zakýva mu. Dedo ufujazdí.


***

Pri dverách s jeho, teda i mojím priezviskom, zazvoním. Otcov otec dupe za dverami.

„Poď ďalej!“ zahrmí.

Nenechá ma ani vojsť dnu, už mi ukazuje, kde si mám sadnúť. Sadnem si inam. Mimovoľne si začnem šúchať dlane o kolená.

„Prišiel som sa spýtať na otca.“

Sedíme oproti sebe a čakáme skoro hodinu. Na čo? To obaja nevieme.

„No?“

„Prečo je taký...?“ zachrapčí dedo, už si šúcha dlane o kolená ako ja.


3.

„Nevieš ho zniesť, pretože ty taký nie si.“

Rozhodí rukami. Nešikovne ukáže na krabičku cigariet.

„Dáš si?“

„Nie. Športujem, to vylučuje fajčenie.“

Dedo spustí plecia. Zrejme tým chce smutne konštatovať: „Nie si ani po mne.“

Opäť čakáme. Mne za chvíľu zazvoní žena, že kde som s nákupom. Koledujem si o to ďalšie minúty, vyplnené tichom.

Postavím sa, pretože, v zásade, dlhá nehybnosť zabíja. Pozriem sa z okna, kde vidím zaparkované svoje auto. Ide mi vybuchnúť hlava. Želám si, aby mi vybuchla. Predstavujem si detaily, to ma poriadne zamestná. Spolovice uspokojí.

Dedo si zapáli. Obchádza ma, aby sa konečne dostal na miniatúrny balkón. Obdivujem ho, že sa tam zmestí. Má stošesťdesiatdva kíl. A vôbec.

„Cigarety sú teraz všetko, čo mám.“

Nasledujúcu sobotu, s týždňovým nákupom v kufri, budem stáť na parkovisku. Vo vrecku ma bude tlačiť mobil, no ja sa nezabudnem sústrediť na farby.

Cigarety v sebe zahŕňajú bielu, oranžovú a červenú.

Ja mám v sebe najväčší podiel červenej. Stojím teda, občas chodím výťahom hore nesmierne pomaly.

***


Autor je aktívnym členom Bratislavského literárneho klubu BRAK.

Komentáre

Obľúbené príspevky