Matúš Babčan: Kategoria bulvaris


     V Nemecku stavajú umelé koncentráky, aby si mláďatá vráskavca ozrutného zmenšili BMI, štúdio Disney kúpilo práva na Star wars a keď balím holku, utečie do iného štátu a zmení si národnosť. „Tento svet je šialený,“ povedal som si a pustil sa do fikcie.

     V nej mám dva krásne svety. V prvom trávim čas vtedy, keď nejem. Sú v ňom obrovské mechanické ústa, ktoré neustále prežúvajú a dávajú mi pocit jedenia, aj keď neprežúvam. V tom druhom lietam v stíhačke. Som vojenský pilot elitnej ligy a krídlami si pinkám s kamošmi golfovú loptičku, so snahou trafiť Štrbské pleso ako jamku.

     Žiaľ, občas sa stane, že sa mi mozog prehreje, unaví alebo cestujem v aute, v ktorom nie je klimatizácia. Potom sa mi stanú obe veci naraz a počúvam správy o umelých koncentrákoch, o odkúpení práv, o holkách utekajúcich do iných štátov. Realita dusí.

     Keby som mohol robiť niečo iné ako žiť stroskotane spisovateľsky, bol by som Robinson Crusoe, ktorý by pravidelne troskotal. Desať rokov by som žil v Oceánii na jednom neznámom ostrove, potom by som si postavil plť a morské prúdy by ma vyvrhli na iný neobývaný ostrov. Tam by som žil ďalších desať rokov, a to všetko preto, aby som mohol napísať bestseller. Vidíte? Som beznádejným spisovateľom. Vraciam sa k tomu, aj keď vraciam (morskú vodu napríklad).

     Raz za čas sa ale stane, a to myslím úplne autobiograficky, že zahorí nádej. Smrad spálených chlpov je naozaj neúnosný, zato honosné predstavy optimistu pretrvávajú pár chvíľ. V nich vznikajú momenty, ktoré zahŕňajú fragmenty, v ktorých sa cítim šťastný a prekypujem pocitmi ako životné naplnenie a finančné zabezpečenie.

     Naposledy som šoféroval, keď bola noc, ale mesto svietilo – čudné. Z boku mi vbehli na cestu tínedžerky, takmer som ich zabil. Prudko som strhol volant a zmenil smer, takže budú žiť po ďalší prechod cez cestu. Mňa to však rozzúrilo, zašmykoval som na ceste, vyskočil a vrieskal, aby to počuli aj lampy v päťmetrovej výške: „Ja vás zabijem!“ Aké ironické, vzhľadom na okolnosti. Občas sa na tom smejem, keď som unavený alebo mám prehriaty mozog.

     Väčšinou sa nedeje nič. Idem domov, vstávam, spím, jem, dačo porobím a aby si život nemyslel, že ho môžem dajako obabrať, pošle mi na konci Zubatú. „Mám vyhrané,“ hovorí si ona, ja mám tiež vyhrané – som hudobník, vyhrávam na klavíri a Zubatá ma ťahá zo stoličky, akože si myslí, že sa jej ľahko vzdám.

     Počas takýchto súbojov zvyknem piť veľa vody, lebo sa potím, ona nie, ja potrebujem hydratovať, ona nie. Anjel smrti je v skutočnosti zábavný, raz vystupuje ako Zubatá s protézou, inokedy bez alebo so strojčekom. Aby ukázal, že aj on trpí.

    Občas ho stretnem, keď šoférujem a niečo mi vbehne do cesty. Vtedy svet ustrnie a dostane sa do fázy skorozabíjania, ako mi vysvetlila Zubatá – samozrejme, že hovorí slovensky, sme predsa najmŕtvejší štát v Európe. Presne tak hovorí a ja si viem dobre pamätať. Pri skorozabíjaní sa dušičky ľudí trasú, spolu s tučnými bruškami a my im závidíme, lebo sme vychrtlí, aj keď Anjel smrti začal jesť v poslednom čase veľa sladkého. To sa prejaví.

     Na chrbte má rýľ, lebo kosa sa mu zlomila pri poslednej akcii v meste. Obeť s kódom podnikateľ sa zavrela do trezoru a on sa pokúšal dvere vypáčiť. Chudák, má to ťažké, len málo ľudí mu rozumie. Vlastne len ja a Robinson Crusoe.

     Každých desať rokov, lebo vo vesmíre sa počíta čas inak, si my traja spravíme párty. Tá býva nudná, ale robí sa preto, lebo potom usporiadame áfterpárty – tá je bohovská. Tancujeme na nej s Ironmanom, bojujeme s Kapitánom Amerika a potom sa pustíme do dlhého manuálu Ako sa robia plťky. Ani by ste neverili, koľko ich je druhov: zachraňovacie, splavovacie, štýlovo vyzerajúce, na prepravu mŕtvych v Hádovej ríši, na sánkovanie...

     Tento rok som pribral, navyše poznám Zubatú. Ona zaklope, sadnem si ku klávesom a hrám melancholické skladby. Potom, keď sa so mnou naťahuje, zvykne sa rozcítiť a nechá ma tak. Dnes ale ťahá nejako prudšie. A tie rany rýľom do hlavy – neviem, dokedy sa udržím. Jedno si ale nevšíma: som priviazaný o svoje krídlo hrubou reťazou. Všetko sa dá zohnať na amazone, len ona to netuší. S touto výhodou píšem ďalšie brakové veci.

...

Autor je aktívnym členom Bratislavského literárneho klubu BRAK.



Komentáre

Obľúbené príspevky